maira

Jedz modli sa miluj na európsky spôsob. Alebo ako som sa vybrala do Chorvátska, aby som pochopila všetko.

Tento rok som sa rozhodla urobiť ústupok manželovi a sľúbila som, že pôjdeme do Chorvátska. Túto krajinu mám zafixovanú ešte z časov, keď sa volala Juhoslávia a ja som mala vtedy tiež iné meno. Ani vtedy sa mi tam až tak strašne nepáčilo, ale keďže manžel tam ešte nebol a zo zásady mi v týchto veciach neverí, povedala som poďme, aspoň ma už stým nebudeš otravovať. Dohoda znela, chcem ísť keď bude teplo, takže rátaj, že to bude drahšie, chcem ísť vlastným autom a veľa cestovať a vidieť, chcem ušetriť na strave a za ušetrené si zasa splniť vlastný sen, lyžovačku v Alpách a najmä, chcem svätý pokoj. Nuž vyšlo iba to, že sme tam boli v hlavnej sezóne a bolo to fakt drahšie.

Ani nie týždeň pred plánovaným odchodom som dotancovala zo Zumby za manželom na pivo a tam sa už na mňa usmievali, on, jeho kamarát a jeho manželka so slovami: „Ideme s vami.“ Myslím si, že som ani dosť dobre nemaskovala, že sa mi tento nápad nepáči, ale zjavne nepomohlo. Odradiť ich od tejto myšlienky sa mi nepodarilo a povedať im to na rovinu, na to nemám gule. Asi sa po prázdninách prihlásim na kurz asertivity, ako mi stále hovoria moje kamarátky.

Ono je asi vždy problém, keď do viac – menej zohratej partie pribudne nový človek, v tomto prípade manželka. Môj manžel sa so svojím kamarátom pozná od škôlky a ja od puberty, takže už dobrých pätnásť rokov. Všetci sme v rovnakom veku, máme kopec spoločných zážitkov a známych, páči sa nám rovnaká hudba, máme podobný humor a hlavne sme naň zvyknutí.

Ona ma nenávidí od prvej chvíle ako ma uvidela. A nemyslím si to len pre nejaké smiešne pocity, ktoré sa volajú ženská intuícia. Za päť rokov ma nikdy neoslovila menom, vlastne ma neoslovila nikdy. Naša konverzácia vyzerá asi takto: chlapi odídu na záchod, lebo tak to robia už od škôlky a pri stole zavládne desivé ticho, to je celé. Na začiatku som sa pár krát pokúšala nadviazať rozhovor, ale asi po dvadsiatom raze som si povedala, nezhadzuj sa, si staršia, skúsenejšie, múdrejšia, proste ser na to. Keď sa niekomu každé ráno pozdravíš „Dobré ráno“ a on ti ani raz neodpovie, tiež to asi o niečom svedčí a dobrý vzťah to nebude. Preto sa čudujem, že už niekoľko krát sme spolu niekde boli. Našťastie doteraz to bolo vždy iba na pár dní, na Slovensku a každý mal vlastné auto. Aj tak to nebolo ideálne, ale dalo sa zdúchnuť. Bude to z jej strany asi nejaký druh masochizmu, keď súhlasila z osemdňovou dovolenkou v zahraničí jedným autom a so mnou, alebo si možno myslela, že ma muž nechá doma, ťažko povedať.

Uznávam, ani s nami to nie je jednoduché, najlepšie si s manželom rozumieme, keď sme sami. Môj muž je dobrý muž len dovtedy, kým nemá publikum, z mne neznámych príčin sa pred ostatnými potrebuje predvádzať a dokazovať, kto doma vládne. A hlavne nepochopil jednu zásadnú vec, ja nie som jeho nepriateľ, ale jeho žena. Už pár krát sa nám podarilo pred cudzími ľuďmi do krvi pohádať, pretože mi odporoval len tak z princípu, aby nevyzeral, že je pod papučou. Potom stále riešime či máme, alebo nemáme dosť zamenených peňazí, či je potrebné sa pred cestou na neznáme miesto pozrieť do mapy alebo či by mala alebo nemala mať jeho manželka vlastný názor na život. Čo ma štve najviac je, že vždy to musíme byť mi, čo sa niekomu prispôsobujeme, lebo neznáša konflikty. Aha, tak už to vlastne chápem, s niekým ten konflikt zažiť musí, bohužiaľ som to ja. Preto keby to bolo na mne, nešla by som na dovolenku ani s ľuďmi, ktorých mám rada a oni majú radi mňa a nie z niekým, kto ma neznáša.

Nakoniec sme teda vyrazili. O dve hodiny neskôr ako sme plánovali, na ich aute, s málo zamenenými peniazmi, hurá za dobrodružstvom do Chorvátska. Cesta v noci bola príšerná, je mi jasné, že už nikdy viac, bála som sa zaspať, aby nezaspal ten čo šoféruje a verím, že chlapi toho mali plné zuby. Preto som sa ani veľmi nehádzala, keď sme zakotvili o sto kilometrov severnejšie ako bola pôvodná dohoda, i keď údajne niekto povedal, „že južne od Splitu je o ničom“, len neviem načo tam potom všetci chodia, ale asi preto, aby si to pozreli. Pôvodný zámer bol zakotviť niekde tam v tom „oničom“ lebo je to zhruba rovnako ďaleko na jednu aj druhú stranu a odtiaľ podnikať výlety po celej Dalmácii, mala som pocit, že taká bola pôvodná dohoda, veľmi skoro sa ukázalo, že to bol len pocit.

Keď pôjdete s niekým na dovolenku jedným autom, je veľmi dôležité, aby ste si jasne povedali, aké sú očakávania, lebo verte mi, zladiť niekoho, kto sa nechce celý týždeň pohnúť z pláže, dokonca ani na prechádzku do okolia a niekoho, kto plánoval pozrieť si všetko, je nemožné. Napriek tomu, že kvôli cestovaniu sme do Chorvátska šli.

Hlavným manželovým argumentom bolo, že môžeme ísť vlastným autom, nemusíme v požičovni áut zaplatiť celý majetok a báť sa či ho niekde neoškrieme ako doteraz, proste to bude sloboda. No, musím povedať, že takúto neslobodu som s požičaným autom ešte nezažila. Keďže môj prehnane šporovlivý manžel zavetril, že by nás to mohlo vyjsť o polovicu lacnejšie, keď pôjdeme jedným autom a naša Octavia by nás doviezla tak akurát do šialenstva, išli sme na kamarátovom kombi, čo v tej chvíli vyzeralo, ako lepší nápad, lebo moje pojazdné auto má len troje dvere a malý kufor. To, ale bola aj jediná výhoda, ktorú to malo. Pochopila som, že platí, kto má auto je boss. Automaticky hovorí kde ideme, ale nie len to. Jeho je vždy tá lepšia izba, lepší čas kedy to auto bude šoférovať a kedy sa mu nechce a treba ho vystriedať a vlastne určuje celkový smer, ktorý väčšinou smeroval k najbližšej krčme.

Inak možno ste si to všimli aj vy, ale ľudia sa vekom, pracovnými pozíciami a manželstvom menia. A keď ste s niekým dlho, môžete odsledovať, ako sa z veľmi vtipného a asi najpohodovejšieho chalana čo poznám, stal chvastúň a povýšenec a čo je najhoršie, nachytal od svojej manželky samonasieracie maniere, takže už nie je ani tá pohoda.

Takže dovolenka. Nuž tráviť ju s niekým, kto je hneď ráno nasratý len preto, že je ráno a nepomôže ani fakt, že je asi jedenásť hodín dopoludnia a zobudili ste sa vo veľmi peknom apartmáne s výhľadom na more a súkromnou plážou je fakt príjemné. Tráviť dovolenku s niekým, kto sa od začiatku tvári ako hotelový hosť a príprava stravy a upratovanie sa ho vôbec netýka, je trochu vyčerpávajúce. A tráviť dovolenku s niekým, koho vôbec nezaujíma, či sme kúpili napríklad chlieb, ale hrdo si nesie kartón piva, ktoré sme museli kúpiť v predraženom obchode v kempe namiesto v hypermarkete, je trochu pridrahé.

Keby som mala opisovať každý môj márny pokus prehovoriť ich na nejaký výlet alebo aspoň výletík, musela by som asi zmeniť prozaický útvar a krátky by rozhodne nebol. Podarilo sa mi vybojovať jeden celodenný do Splitu, z ktorého som nakoniec nemala nič, lebo sme sa s manželom pred odchodom pohádali tak strašne, že to vyzeralo, že idem domov. Pešo a hneď. Keďže vstať ráno pred jedenástou bol fakt problém, trepali sme sa tam v najväčšej horúčave a zápchach, aké si viete predstaviť a vlastne sa nikomu nečudujem, že ho to nenadchlo. Akurát, že to rozčarovanie bolo až také veľké, že zmarilo akúkoľvek možnosť ešte niekam ísť a odpoveď nie bola dosť radikálna, trochu som sa aj bála opýtať, či pôjdeme niekam nakúpiť alebo budeme žiť z negatívnych emócií. Teraz už viem, že niektorí ľudia by to fakt dokázali.

Dosť som musela na tejto dovolenke bojovať sama zo sebou, vlastne som takto asi ešte nebojovala. Najprv som plakala, potom trieskala dverami, kapitulovala a potom som si myslela, že som si zvykla a horšie už nebude. Toto si fakt nikdy nemyslite, horšie bude, vždy. Koruna dovolenky bola spiatočná cesta a povinná zastávka na Plitvických jazerách. Áno, aj ja som bola unavená, áno, aj ja som toho mala dosť a chcela som byť čo najskôr doma a keby niekto povedal nepoďme, proste by som to prijala. Myslím si, že kamarát mal trochu výčitky svedomia, i keď možno, že si to len namýšľam a tak sme išli.

Viem pochopiť, i keď len s ťažkosťami, že niekoho nezaujímajú pamiatky a história a nevie sa pre ne nadchnúť, dokonca by prežil, keby nikdy žiadne nevidel, viem pochopiť, že sa niekto vráti z dovolenky, zvlášť z destinácie, ktorú pozná úplne každý, a keď sa ho opýtajú čo videl, povie nič a ani ho to nezamrzí. Čo ale nepochopím nikdy, je, že niekto dokáže ignorovať silu prírody. Áno, Plitvice sú jedno prepchaté, komerčné miesto, kde stojíte v rade na všetko a ceny sú tam, ako do neba. To znechutí každého, ale doteraz som si myslela, že neexistuje nikto, kto by pri pohľade na takú prírodu ako je tam, neprejavil nejakú emóciu. A hľa, existuje. Manželka nášho kamaráta po vypočutí informácie, že najkratší okruh trvá 2-3 hodiny a treba ho absolvovať pešo, vystrúhala tvár, ktorá vyzerala, ako niečo medzi masovým vrahom a svätou Katarínou mučeníčkou a túto si zachovala po celý čas. Teda celú hodinu a trištvrte, ktorú sme za ňou bežali cez Plitvice.

Nepovedala jediné slovo o tom či sa jej to páči, takže sa jej asi nepáčilo nič, čo muselo byť fakt náročné, lebo ja som ožila hneď ako sme vošli, dokonca som nevedela mať ani zlú náladu z jej zlej nálady, čo sa mi dovtedy darilo na sto percent. Proste si predstavte človeka, ktorý neprejaví ani náznak nadšenia, čo nadšenia, to by som chcela priveľa, ani náznak záujmu, teda pardon, zaujímalo ju koľko stáli lístky a od momentu, kedy dostala odpoveď sme sa presúvali ešte rýchlejšie. Ste niekde, kde je nádherne a vy sa bojíte aj odfotiť, aby ste nezdržovali. Fotky vyzerajú asi tak, že som si kus nadbehla a manžel ma odfotil počas približovaniu sa ku mne a otočenú mám len hlavu, aby som hneď ako cvakne fotoaparát mohla pokračovať ďalej. A dôvod prečo sme sa tak ponáhľali? Keď prídeme domov je predsa treba ešte prať, práčka robí buchot a keď to bude neskoro v noci susedia sa budú hnevať.

Uznávam, nie každý deň je dobrý alebo aspoň trošku dobrý deň. Spomínam si, ako som s bývalým frajerom musela absolvovať prechod z Tureckej do Blatnice po najväčšej opici, akú som kedy mala a on ma chcel týmto vytrestať. Hneď na začiatku som spadla zo skaly a narazila si ruku. Tiež som vtedy kráčala Blatnickou dolinou, mimochodom jednou z najkrajších aké poznám, ako bohyňa pomsty, ale príroda ma nakoniec premohla a donútila vnímať ju, cítiť jej silu a povedať Bohu, dobre si to urobil, si chlapík. Čo je hrôzostrašné začínajú medzi nami žiť ľudia, ktorí už nad prírodou vyhrali, už im netrhá žily, je im úplne ľahostajná. Keď budú najbližšie nejaké záplavy, zosuvy pôdy alebo snehové víchrice, spomeniem si na to.

Nakoniec by som asi mala prezradiť, prečo sa toto celé volá podobne, ako svetový bestseller. Kniha Jedz modli sa miluj, bola mojím spoločníkom na tejto dovolenke. Pribalila mi ju moja skvelá kamoška L. a trochu som sa tomu vnútorne bránila, lebo to nie celkom moja šálka kávy. Nakoniec som rada, že som ju čítala. Nechcem sa síce učiť po Taliansky a určite by som nezačala praktizovať nič, čo by len išlo okolo meditácie, ale vďaka autorkinmu rozprávaniu som pochopila strašne veľa vecí o sebe.

Som vďačná za to, že dokážem ráno vstať a tešiť sa len z toho, že svieti slnko a viem sa usmievať na manžela. Som vďačná za to, že chcem a môžem spoznávať krásne miesta a viem si z nich veľa odniesť vo svojej hlave a zostane to tam navždy. Som vďačná, že do môjho srdca dokáže preniknúť sila prírody a ja sa jej viem pokoriť, viem, že ona je víťaz. Som vďačná za to, že som nakoniec dokázala toto všetko sformulovať a tak urobiť prvý krok na ceste za asertivitou. Človek nemusí ísť na koniec sveta a ani to nemusí trvať celý život, aby pochopil všetko. Niekedy stačí ísť do Chorvátska.